Život Prešova
online
online
Legendárny partizánsky veliteľ Viliam Žingor sa narodil pred 110 rokmi
30.07.2022 Martin
Bystrička/Bratislava
30. júla (TASR) - Legendárny partizánsky veliteľ Viliam Žingor sa stal
obeťou nastupujúceho komunistického režimu. V roku 1950 bol krivo
obvinený z protištátnej činnosti a popravený. Proces Žingor a spol.
patril medzi najväčšie vykonštruované politické procesy v bývalom
Československu.
"My sme vlastne otca ani nemali. Bola vojna - bol preč, bolo povstanie - bol preč, prišiel štyridsiaty deviaty rok... a potom už bol načisto preč," spomína na Viliama Žingora jeho syn Radomír.
Od narodenia významného organizátora partizánskeho hnutia, veliteľa partizánskej brigády M. R. Štefánika a hrdinu SNP, uplynie v sobotu 30. júla 110 rokov.
Viliam Žingor sa narodil 30. júla 1912 v obci Bystrička pri Martine. Po absolvovaní ľudovej školy v rodnej obci, študoval na gymnáziu v Martine a potom dva roky (1930-1931) na Vysokej škole poľnohospodárskej v Brne.
V júli 1943 odmietol narukovať na východný front a odišiel do hôr, kde organizoval partizánske hnutie. Na jar 1944 založil partizánsku skupinu, ktorá sa stala základom Druhej československej partizánskej brigády M. R. Štefánika. Brigáda sa pod jeho velením po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP) zapojila do ťažkých bojov o Rajeckú dolinu a Strečno.
Po skončení druhej svetovej vojny vstúpil do Komunistickej strany Slovenska (KSS) a získal mandát poslanca Slovenskej národnej rady (SNR). V júli 1945 sa stal generálnym tajomníkom a v auguste 1946 úradujúcim predsedom Zväzu slovenských partizánov (ZSP).
Na znak nesúhlasu s politikou komunistickej strany z jej radov v júli 1947 vystúpil a otvorene kritizoval jej praktiky. Neprijal ani politické zmeny, ku ktorým došlo po februári 1948, za čo bol komunistickým režimom perzekvovaný. Už 5. marca 1948 bol zbavený poslaneckého mandátu a Štátna bezpečnosť (ŠtB) ho zaradila medzi "možných odporcov nového režimu". Okrem neustáleho sledovania musel čeliť existenčným problémom, pretože sa nemohol nikde trvalo zamestnať. Na jar 1949 prijal ponuku bývalého spolubojovníka Vladislava Kováča, aby sa spoločne so svojou tehotnou družkou a jej synom ubytoval v jeho chate v Račkovej doline v Západných Tatrách.
Tento "odchod do hôr" poslúžil ŠtB ako zámienka na vyfabrikovanie obvinenia, že v horách založil tajnú protištátnu organizáciu. Štátna bezpečnosť spustila akciu Turiec s cieľom zlikvidovať údajnú protištátnu skupinu. Viliama Žingora sa podarilo zadržať 27. novembra 1949.
Hlavné pojednávanie so Žingorom a jeho siedmimi "spolupáchateľmi" sa konalo 18. - 21. októbra 1950 pred Štátnym súdom v Bratislave. Išlo o jeden z prvých politických monsterprocesov na Slovensku.
38-ročného Viliama Žingora spolu s členmi štábu jeho partizánskej brigády Samuelom Bibzom a Ladislavom Nosákom odsúdili za velezradu a vyzvedačstvo na trest smrti. Poprava sa uskutočnila v skorých ranných hodinách 18. decembra 1950. Jozef Kubík a Alexander Pavlis dostali doživotie, Jozefovi Hrušákovi, Jánovi Lichnerovi a Elene Bulubášovej vymeral senát tresty odňatia slobody v dĺžke 25, 17 a 12 rokov.
"Otca obvinili z protištátnej činnosti a odsúdili na smrť. Veľmi sme plakali, ale verili sme, že to dobre dopadne. Písali sme aj prezidentovi Gottwaldovi, ale neskôr sme zistili, že našu žiadosť z Bystričky ani neodoslali. Podviedli ho vlastní," konštatoval jeho syn Radomír Žingor, ktorý bol komunistami tiež tvrdo perzekvovaný.
Počas obrodného procesu Senát Krajského súdu v Banskej Bystrici oslobodil koncom apríla 1968 spod obžaloby všetkých popravených i žijúcich členov hlavnej skupiny. Avšak nástup normalizácie rehabilitáciu zastavil, nemohlo sa o nej ani verejne písať, ani hovoriť.
Viliama Žingora občiansky a politicky rehabilitovali až po novembri 1989. Posmrtne ho povýšili do hodnosti generálmajora, československý prezident Václav Havel mu v roku 1991 udelili Rad M. R. Štefánika III. triedy in memoriam a na rodnom dome v Bystričke mu odhalili pamätnú tabuľu.
"My sme vlastne otca ani nemali. Bola vojna - bol preč, bolo povstanie - bol preč, prišiel štyridsiaty deviaty rok... a potom už bol načisto preč," spomína na Viliama Žingora jeho syn Radomír.
Od narodenia významného organizátora partizánskeho hnutia, veliteľa partizánskej brigády M. R. Štefánika a hrdinu SNP, uplynie v sobotu 30. júla 110 rokov.
Viliam Žingor sa narodil 30. júla 1912 v obci Bystrička pri Martine. Po absolvovaní ľudovej školy v rodnej obci, študoval na gymnáziu v Martine a potom dva roky (1930-1931) na Vysokej škole poľnohospodárskej v Brne.
V júli 1943 odmietol narukovať na východný front a odišiel do hôr, kde organizoval partizánske hnutie. Na jar 1944 založil partizánsku skupinu, ktorá sa stala základom Druhej československej partizánskej brigády M. R. Štefánika. Brigáda sa pod jeho velením po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP) zapojila do ťažkých bojov o Rajeckú dolinu a Strečno.
Po skončení druhej svetovej vojny vstúpil do Komunistickej strany Slovenska (KSS) a získal mandát poslanca Slovenskej národnej rady (SNR). V júli 1945 sa stal generálnym tajomníkom a v auguste 1946 úradujúcim predsedom Zväzu slovenských partizánov (ZSP).
Na znak nesúhlasu s politikou komunistickej strany z jej radov v júli 1947 vystúpil a otvorene kritizoval jej praktiky. Neprijal ani politické zmeny, ku ktorým došlo po februári 1948, za čo bol komunistickým režimom perzekvovaný. Už 5. marca 1948 bol zbavený poslaneckého mandátu a Štátna bezpečnosť (ŠtB) ho zaradila medzi "možných odporcov nového režimu". Okrem neustáleho sledovania musel čeliť existenčným problémom, pretože sa nemohol nikde trvalo zamestnať. Na jar 1949 prijal ponuku bývalého spolubojovníka Vladislava Kováča, aby sa spoločne so svojou tehotnou družkou a jej synom ubytoval v jeho chate v Račkovej doline v Západných Tatrách.
Tento "odchod do hôr" poslúžil ŠtB ako zámienka na vyfabrikovanie obvinenia, že v horách založil tajnú protištátnu organizáciu. Štátna bezpečnosť spustila akciu Turiec s cieľom zlikvidovať údajnú protištátnu skupinu. Viliama Žingora sa podarilo zadržať 27. novembra 1949.
Hlavné pojednávanie so Žingorom a jeho siedmimi "spolupáchateľmi" sa konalo 18. - 21. októbra 1950 pred Štátnym súdom v Bratislave. Išlo o jeden z prvých politických monsterprocesov na Slovensku.
38-ročného Viliama Žingora spolu s členmi štábu jeho partizánskej brigády Samuelom Bibzom a Ladislavom Nosákom odsúdili za velezradu a vyzvedačstvo na trest smrti. Poprava sa uskutočnila v skorých ranných hodinách 18. decembra 1950. Jozef Kubík a Alexander Pavlis dostali doživotie, Jozefovi Hrušákovi, Jánovi Lichnerovi a Elene Bulubášovej vymeral senát tresty odňatia slobody v dĺžke 25, 17 a 12 rokov.
"Otca obvinili z protištátnej činnosti a odsúdili na smrť. Veľmi sme plakali, ale verili sme, že to dobre dopadne. Písali sme aj prezidentovi Gottwaldovi, ale neskôr sme zistili, že našu žiadosť z Bystričky ani neodoslali. Podviedli ho vlastní," konštatoval jeho syn Radomír Žingor, ktorý bol komunistami tiež tvrdo perzekvovaný.
Počas obrodného procesu Senát Krajského súdu v Banskej Bystrici oslobodil koncom apríla 1968 spod obžaloby všetkých popravených i žijúcich členov hlavnej skupiny. Avšak nástup normalizácie rehabilitáciu zastavil, nemohlo sa o nej ani verejne písať, ani hovoriť.
Viliama Žingora občiansky a politicky rehabilitovali až po novembri 1989. Posmrtne ho povýšili do hodnosti generálmajora, československý prezident Václav Havel mu v roku 1991 udelili Rad M. R. Štefánika III. triedy in memoriam a na rodnom dome v Bystričke mu odhalili pamätnú tabuľu.
0
www.ZIVOTPO.sk
